Zamyslenia

Najskôr obšírnejšie, neskôr stručne. Kto chce, môže rovno preskočiť na posledný odstavec. 

Matovič svoju politickú kariéru od samého začiatku postavil na dvoch veciach – šokujúcom zavádzaní a konflikte. Na ukážku spomeniem 2 príklady z jeho ranného politického pôsobenia: 

• prehlásenie, že mu niekto ponúkol 20 miliónov eur za pád vlády (neskôr priznal, že to tak nebolo)
• odchod z poslaneckého klubu SaS pár mesiacov po voľbách 

V podobnom duchu sa niesla jeho “politika” aj naďalej. Väčšinou to bol konflikt so stranou Smer, ale nevyhýbal sa ani populistickým, či zavádzajúcim šokom v tých momentoch, kedy sa konflikt nedal vyvolať a IM pocítil náhlu absenciu mediálnej pozornosti o jeho osobu. 

Vďaka dlhotrvajúcemu konfliktu s vládnou stranou mu (právom a zaslúžene!) prischla nálepka: protikorupčný aktivista z popredia barikád. Iní ho zas volali “šašo” (tiež právom a zaslúžene!). Nech si už myslíme jedno, alebo/aj druhé, jedna vec je istá. Igor Matovič nikdy nebol politik. A nanešťastie pre nás, aj keď sa medzičasom stal premiérom, tak politikom sa nestal doteraz.

IM je obyčajný človek, ktorý si založil politickú stranu, pardón, hnutie, v ktorom bol vlastne väčšinu času sám a ktoré sa riadilo natoľko demokraticky, nakoľko demokratický je jeho predseda. A tak sa pred každými voľbami pozbierali na kandidátku nezávislé osobnosti, ktoré nemuseli byť odborníci a azda ani nemohli byť politici. Veď byť politikom v politike, to sa teraz nenosí. Ostáva nám iba dúfať, že rovnaký trend nenastane v školstve, či zdravotníctve. 

Každopádne, vďaka tomu, že IM veľmi rozumie politickému marketingu v kombinácii s ďalšími x faktormi, ktoré teraz nejdeme analyzovať, sa stalo to, čo málokto čakal – IM sa stal premiérom. Nepolitik mal zrazu nie len robiť politiku, ale aj dohliadať na to, ako ostatní politici – členovia vlády – robia politiku. No a tu vznikol problém. 

Totižto, ak dáte veľké kompetencie niekomu, kto sa im celý život vyhýba – či už to je písanie diplomovky, archivácia účtovníctva, alebo politika – tak to nemusí dopadnuť dobre. A ani to dobre nedopadlo. IM sa čoraz viac podobá v zlých črtách na svojho predchodcu, ktorého tak neznášal (nemyslíme toho s jamkami v lícach, ale toho druhého). Je arogantný k novinárom a ku svojim kritikom. Svoje neúspechy a zlyhania zakrýva lacným populizmom. Má vlastnú pravdu a každý, kto si dovolí nesúhlasiť, či pochybovať, je múdrosráč (všimnite si paralelu s protislovenskou prostitútkou). 

Problém je, že v tých dobrých črtách (ktorých bolo žalostne málo) sa na bývalého premiéra, teraz poslanca, stále predsedu, podobať odmieta. V čom by sa však mohol inšpirovať je fakt, že RF nikdy verejne nekopal do svojich koaličných partnerov, aj keď to boli tragédi typu Andrej Danko. Ba čo viac, vystupoval väčšinou seriózne, teda aspoň dovtedy, dokým nemal evidentný problém s pitným režimom. 

Igor Matovič za posledné mesiace stihol slovne zaútočiť na obyvateľstvo, ktoré mu to pokazilo, novinárov, aplikovaných matematikov, vedcov, prezidentku, či koaličných partnerov. Samozrejme všetko spôsobom jemu vlastným – hulvátskym. Nehovoriac o posielaní kopať hroby, zadávaní domácich úloh, obviňovaní z lobingu pre Pentu, či vysmievanie sa z priezviska. 

Možno mu naozaj ide o to, aby všetkých nasral. To sa mu už podarilo. No momentálne je IM na smiech. Niet sa čomu čudovať – veď ľudia sa na “šašovi” smiali od nepamäti. Nevidím dôvod, prečo by politika mala byť v tomto výnimkou. 

Ak ste sa dočítali až sem – ďakujem vám. Ak ste preskočili celý text, tak splním, čo som sľúbil a (stručne) poviem, prečo si myslím, že by IM nemal byť premiérom. Pretože je to konfliktný, egocentrický narcista, ktorý sa ukazuje nielen ako nekompetentný populista bez štipky sebereflexie, ale aj ako zákerný hulvát. 

PS: Autor tohto textu si neželá vládu fašistov, či návrat Smeru, ani jeho 2.0 verzie. Želá si slušnú, pracovitú a nudnú vládu. S príčetným premiérom.